reklama

Európsky súd pre ľudské práva sa škandalózne odmietol zaoberať manipuláciou dôkazov

Po tom, čo Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) neprijal na konanie kauzu Cervanová (2.októbra 2014), vážne pochybujem o tom, že jeho súčasnou ambíciou je sledovať, či sa jednotlivým občanom európskych krajín naplnilo právo na spravodlivé súdne konanie.  Pochybujem, pretože v rámci prípadu Cervanová sudcovia doteraz váženej európskej inštitúcie  na to priam trestuhodne rezignovali.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Nie je mi ani trochu jasné, ako si sudcovia ESĽP mohli nevšimnúť, a ak si všimli, ako mohli bagatelizovať fakt, že sa slovenské súdy rozhodli ignorovať 8 000 strán listinných dôkazov, ktoré sa našli v roku 2004 v policajnom archíve v Levoči. Ide o dôkazy, ktoré vytvorili prví vyšetrovatelia prípadu vraždy medičky Cervanovej a ktoré sú minimálne jasným dôkazom toho, že vyšetrovanie sa od začiatku hrubo manipulovalo. 

Povedané inak – sú to dôkazy, ktoré vykonali policajti, a teda nejde o žiadne podradné amatérske pseudokôkazy. Orgány činné v trestnom konaní navyše o nich museli vedieť, úmyselne ich zatajili pred súdmi až do obdobia, kým sa v archíve nenašli.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čo sa v Levoči našlo?

V prvom rade ide o písomné záznamy o výsluchoch svedkov. Polícia vypočula do 320 účastníkov diskotéky z deviateho júla 1976 v Unic klube v internáte v Mlynskej doline, kde bola aj Ľudmila Cervanová. Aj podľa neskorších verdiktov súdov ju tam svedkovia videli naposledy a odtiaľ ju mali uniesť a neskôr zabiť. V mnohých levočských záznamoch z výsluchov ju svedkovia vo svojich výpovediach spomínajú. A hoci Cervanovú mali podľa vyšterovania z osemdesiatych rokov práve z tejto diskotéky uniesť siedmi Nitrania, aby ju znáslinili a zavraždili, ani jeden z vypočutých v prvých dňoch vyšetrovania nevidel na diskotéke ani jedného z Nitranov, ale ani tých svedkov, ktorí v osemdesiatych rokoch potvrdzovali účasť Nitranov na tejto diskotéke.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Teda – svedkovia, ktorých vypočula polícia tesne po vražde, opisujú celkom iný priebeh diskotéky, kde na posledy videli Cervanovú, ako svedkovia, ktorých vypočuli policajti po roku 1981. Akoby išlo o dve rôzne udalosti s rôznym osadenstvom. Môže súd v ktorejkoľvek demokratickej krajine čosi podobné ignorovať? Je nad slnko jasnejšie, že nemôže. Aj keď sa v októbri tohto ruku sudcovia ESĽP zatvárili, že na čomsi podobnom nezáleží.

Kým ESĽP nevyriekol svoj názor na kauzu Cervanová, bola som skalopevne presvedčená, že je to najsprávnejšia inštitúcia, ktorá dbá na to, aby každý človek mal právo na spravodlivý proces, a bojuje proti tomu, aby akýkoľvek európsky súd selektoval vykonané dôkazy, a rozhodoval o tom, ktorý dôkaz má byť zaradený do súdneho spisu a ktorý nie. Veď čo už môže byť väčšou manipuláciou súdneho konania, než fakt, že sudcovia sa rozhodnú tie dôkazy, ktoré svedčia o nevine obžalovaných, jednoducho nebrať do úvahy? Načo potom vôbec existuje ESĽP, ak sa jeho predstavitelia odmietnu zaoberať takýmto flagrantným porušením ľudských práv?
 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Osobný zážitok

V decembri 2006, necelý týždeň po tom, čo senát Najvyššieho súdu potvrdil rozsudok Krajského súdu, že 9.júla 1976 šiesti Nitrania znásilnili a zavraždili medičku Cervanovú, ma oslovil manželský pár Veronika a Jozef B. Ich výpovede patria k tým, čo policajti zaznamenali v júli 1976 a neskôr založili do archívu v Levoči. Vyhľadali ma preto, lebo boli pobúrení. Zopakovali niekoľko ráz, že sa pokúšali vypovedať pred senátom Najvyššieho súdu v čase, keď sa ešte pojednávalo o prípade zavraždenia Cervanovej, ale predseda senátu ich odmietol. 

Obrátili sa aj na generálnu prokuratúru. Nikto ich nevypočul ani tam. Preto vyhľadali mňa ako novinárku, ktorá sa sa zaoberala prípadom. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Veronika a Jozef B. opakovane zdôraznili, že onoho 9.júla 1976, keď ktosi uniesol a zavraždil Cervanovú, videli niečo celkom iné, než tvrdí rozhodnutie Najvyššieho súdu z roku 2006. Stretli totiž v ten deň Cervanovú po desiatej večer a približne o štvrť hodiny neskôr, tesne okolo pol jedenástej, ju videli nastupovať do auta, v ktorom nesedel ani jeden z odsúdených.

Výpoveď Veroniky a Jozefa B.

Na jeseň 2006 manželský pár vďaka medializovaným informáciám pochopil, že napriek nájdeným levočským dokumentom nikto nevzal do úvahy ich výpoveď. Preto sa rozhodli znovu vypovedať.

„Vo štvrtok 30.novembra 2006 som sa vybral na Najvyšší súd,“ začal svoje rozrpávanie Jozef B. a pokračoval: „Z vrátnice mi zavolali hovorkyňu Najvyššieho súdu pani Evu Rupcovú. Tá mi telefonicky oznámila, nech počkám, že sa spýta predsedu senátu. Po niekoľkých minútach mi zavolala naspäť a oznámila mi, že podľa predsedu senátu sa dokazovanie už ukončilo. A vraj ak mám niečo nové, nech idem na políciu.“

Jeho slová neskôr potvrdila Eva Rupcová.

„Polícii príliš neverím,“ priznal sa Jozef B., „tak som šiel na generálnu prokuratúru. Povedali mi, že mi zavolajú, ale do dnešného dňa sa mi nikto neohlásil.“

Jozef a Veronika B. mi opísali aj to, čo videli v onú osudnú noc. 9.júla 1976, teda v deň, keď Cervanovú uniesli. Obaja išli na cintorín v Mlynskej doline, ktorý blízko Unic klubu, aby navštívili hrob svojho štvorročného syna.

„Až k hrobu nášho synčeka bolo počuť hudbu z diskotéky z internátu vedľa cintorína,“ podčiarkol Jozef. „Bola tma, okolo pol desiatej, keď sme vyšli z cintorína na zastávku autobusu. Jeden spoj sme zmeškali a na ďalší sme na zastávke čakali. Okolo štvrť na jedenásť sme si všimli prichádzať po chodníku mladú dievčinu s veľkou, cestovnou taškou. Bola veľmi pekná s dlhými čiernymi vlasmi. Asi dvadsaťročná.“

Bola to Ľudmila Cervanová. Zastala pri Veronike, s ktorou sa dokonca začala rozprávať. „Spýtala sa ma, či sme nevideli odchádzať autobus, vraj sa veľmi ponáhľa, pretože cestuje do Košíc,“ poznamenala Veronika a pokračovala: „Obávala sa, či vôbec chytí rýchlik. Povedala mi, že keby išlo nejaké auto, stopla by ho a odviezla by sa v ňom na stanicu.“

Aj podľa neskorších verdiktov súdov Cervanová v osudnú noc chcela nočným rýchlikom cestovať do Košíc za svojím snúbencom. Veronika a Jozef spolu s Cervanovou naďalej čakali na zastávke. Okrem nich tam boli ešte dvaja, traja ľudia. Dve ďalšie mladé ženy, ktoré sa z diskotéky vracali domov, a jeden opitý muž, ktorý v kuse vykrikoval.

Tesne pred pol jedenástou k zastávke od cesty, ktorá vyúsťovala na parkovisko pred internátmi, prišiel malý, dvojdverový Volkswagen, známy aj ako „chrobák“. Auto išlo pomaličky a malo zapálené len parkovacie svetlá. „Zastalo pár metrov pred zastávkou smerom do mesta,“ opisoval Jozef B.: „či im dievčina zakývala, aby zastali, alebo zastali z vlastnej vôle, to neviem. Všimol som si len, že ten, čo sedel na pravej strane, vedľa šoféra, mal otvorené okno.“

Cervanová podišla k autu. Chvíľu sa zhovárala s osádkou auta, ktorú tvorili traja muži. Až potom jeden z nich, sediaci vedľa šoféra, vystúpil z auta, odsunul svoje kreslo, galantne podržal dvere a Cervanová aj s cestovnou taškou nastúpila dozadu. „Videli sme ich, lebo keď otvorili dvere, zasvietilo sa svetlo v aute,“ dodal Jozef B.

„Zreteľne sme videli osádku. Všetci traja boli tmaví. Jednoznačne sme si všimli, že to neboli naši, belosi. Boli to Arabi alebo černosi. Ten, čo vystúpil, bol vysoký, počerný, s krátkymi čiernymi vlasmi. Potom vyrovnal to sedadlo, zavrel dvere a nastúpil aj on. Auto sa pomaly pohlo.“

Veronike B. sa zdalo čudné, že auto aj keď sa pohlo smerom k mestu, nezapálilo reflektory. Preto si na kus papiera napísala to, čo videla z neosvetlenej ešpézetky. „Ešpézetka sa začínala takto: W 24, alebo 25, viac som nevidela. Išlo o viedenskú ešpézetku. Dievčina išla dobrovoľne do toho auta.“ 

Jozef doplnil, že nik iný po celých tých približne šesťdesiat minút, čo stáli na zastávke, nešiel smerom z internátu.

Výpovede na polícii

Keď manželia asi po dvoch týždňoch po tejto udalosti v júli 1976 zachytili výzvu, nech sa prihlásia na polícii tí, ktorí by nejakým spôsobom mohli objasniť únos a vraždu Ľudmily Cervanovej, rozhodli sa vypovedať. Obidvoch vypočuli. Veronike dokonca aj ukázali fotografie obete, o ktorej policajti vraveli, že je to Ľudmila Cervanová.

„Nebola napuchnutá, že by bola vo vode. Mala ju celkom dobitú, samá modrina. Dorezaná nebola. Potom som roky nemohla spávať, stále som tú tvár videla pred očami. Spoznala som ju len podľa dlhých čiernych vlasov,“ povedala.

Približne po dvoch týždňoch, čo vypovedala, Veroniku B. inzultovali na ulici. Podľa jej slov a to stalo, keď aj so svojím ročným synom v kočíku a staršou susedou vychádzala z kostola. Z ničoho nič k nej priskočili dvaja muž v civile, schytili ju, vtiahli do svojho auta, tvrdiac, že sú policajti a že musí ísť s nimi ešte raz vypovedať. Nelegitimovali sa.

„Aká polícia, spýtala som sa ich,“ rozprávala Veronika, „veď keď chcete so mnou spraviť ďalší výsluch, poďte k nám. Nemôžem nechať malého syna v kočíku na ulici.“

Na hluk sa pri ich aute pristavilo niekoľko ďalších ľudí, ktorí išli z kostola. Veronika to využila,rýchlo si otvorila druhé dvere auta a ušla.

O dva roky neskôr, v roku 1978, sa Veronika B. zamestnala na pošte. Raz tam za ňou prišiel istý policajt a povedal jej, aby sa do prípadu Cervanová nestarala, lebo zle dopadne. Tak sa obidvaja, aj manžel aj ona, prestali zaujímať o to, čo sa stalo s ich výpoveďami.

Prelomili mlčanie. Zbytočne

Svoje mlčanie sa pokúsili prelomiť až začiatkom decembra 2006, keď mi opísali, čoho boli svedkami. 

Zdá sa, že svoje mlčanie prelomili zbytočne. A že celkom zbytočne uzreli svetlo sveta aj ďalšie výpovede svedkov z júla 1976. Čo na tom, že tieto svedectvá opisujú diametrálne odlišne posledné minúty neskôr zavraždenej medičky Cervanovej. Odmietla ich vziať do úvahy aj takú dôležitá inštitúcia, ako je Európsky súd pre ľudské práva.

Podľa článku 6 Dohovoru o ľudských právach má každý právo na spravodlivé súdne konanie a v rámci každého obvineného treba dodržať zásadu: „vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu.“ V súvislosti minimálne so svedectvom manželov B. táto zásada bola v prípade vraždy Cervanovej flagrantne porušená.

Tým, že sa ESĽP na svedectvá 320 ľudí a teda aj manželov B., ktorí svedčili v prospech neskôr odsúdených, celkom vykašľal, vysmial sa do tváre nielen im a odsúdeným, ale každému obyvateľovi Európy. 

Ľuba Lesná

Ľuba Lesná

Bloger 
  • Počet článkov:  30
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som novinárka, dlhšie obdobie som bola na voľnej nohe. Napísala som niekoľko knih - Únos prezidentovho syna, Únos demokracie a Prípad medička. Dostalo sa mi tej cti, že som mohla spolupracovať s jednou z najzaujímavejších osobností Slovenska, s expremiérkou Ivetou Radičovou. Jedným z výsledkov tejto spolupráce je kniha rozhovorov Krajina hrubých čiar. Píšem aj divadelné hry. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu