Po vyše päťdesiatich rokoch sa ďalší politik, tentoraz ide o slovenského ministra vnútra Roberta Kaliňáka, podobným spôsobom zastal v celkom inej situácii celkom iných ľudí, keď sebavedome vyhlásil: „Som rasista!" Svoje slová nemyslel tak vážne, ako v šesťdesiatych rokoch americký prezident, podľa všetkého skôr ide o populistické a zároveň aj žartovné, či ironické vyjadrenie. Ale napriek tomu sa týmito slovami aj keď nie nie hrdo, ale „iba" populisticky a žartovne prihlásil k tomu najhoršiemu, čo Európa v svojich novodobých dejinách vytvorila. K rasiszmu. Robert Kaliňák týmito slovami ohajuje nie obete, ale agresorov, zodpovedných za obete.
Pán minister, kvôli rasizmu vyše dvadsať členov rodiny môjho otca prišla o život v tých najkrutejších podmienkach. Počuli ste niekedy o koncentračných táboroch? Tam zahynulo vyše dvadsať najbližších príbuzných môjho otca. Detaily ich zavraždenia nepoznám, hoci by som veľmi chcela. Je predsa normálne vedieť, ako žili a zomreli starí rodičia, či iní príbuzní. Nepodarilo sa mi to ale vypátrať. Ešte počas svojho života totiž prestali byť ľudskými bytosťami, stali sa číslami a ich smrť bola pre ich vrahov nezaujímavá.
Pri svojom zisťovaní o ich živote v koncentračných táboroch som ale počula desiatky príbehov, pri ktorých tuhne krv v žilách. Napríklad príbeh mladého muža, ktorý sa z donútenia stal členom Sonder komanda. To boli tí väzni Auschwitzu, čo prenášali mŕtve telá z plynových komôr na kremačné miesta. Nezvládol svoju robotu, keď mal preniesť mŕtve telá svojej mamy a svojej manželky. Vzbúril sa, tak ho strážcovia koncentračného tábora v Auschwitzi upálili. Hodili ho na rozpálený rošt, na ktorý on predtým častokrát hádzal mŕtve telá utýraných spoluväzňov.
A spomínam si aj na rozprávanie pani Edity Grosmanovej o zážitkoch v Auschwitzi. „Obzerám sa za miliónmi ľudských osudov, ktoré milovali život a chceli žiť. Tá hrôza, ktorá stále sála z každého objektu, je pre vás nepredstaviteľná ... Osvienčim je zakonzervovaná spomienka na zločiny, ktoré pošliapali ľudskú dôstojnosť ...." povedala medziiným Edita Grosmanová. Inak, bola manželkou Ladislava Grosmama, autora Obchodu na Korze, príbehu, ktorý sa stal námetom pre oscarový film s rovnakým názvom.
Pani Grosmanová a do Auschwitzu dostala v prvom transporte zo Slovenska. Rozprávala aj príbeh mladej ženy, ktorá v Auschwitzi zomrela na apelplatzi tak, že ju na smrť rozhrýzli nahuckané psy.
Nedávno mi telefonovala moja dobrá priateľka, ktorá sa mi mimochodom priznala - tá žena, ktorú na apelplatzi v Auschwitzi zabili psy a ktorú spomínala pani Grosmanová, bola moja mama.
A spomínam si aj na ďalšiu moju priateľku Katku Lajčiakovú, ktorá ako šesťročná v Auschwitz s úplnou smaozrejmosťou prekračovala mŕtvoly. Lebo bola na mŕtvoly zvyknutá. Je to tak, dieťa si zvykne na všetko. Pri oslobodení Auschwitzu to jej prekračovanie mŕtvol nakúztil sovietsky kameraman Alexander Voroncov. Jeho dokument o tom, čo našli na miestach koncentračného tábora do dnešných dní vyvoláva hrôzu.
Toto je, pán minister, rasizmus. Naschvál nepíšem o konkrétnom zásahu policajtov z 19. júna 2013 v v Moldave nad Bodvou, ktorý vás inšpiroval k vášmu hrdému prihláseniu sa k rasizmu. Veď ako právnik ste si nemohli nevšimnúť, že podozrenie z neadekvátneho policajného zásahu voči rómskej osade deklarovala nielen verejná ochrankyňa práv, ale aj krajská prokuratúrav Prešove, ktorá po preskúmaní spisového materiálu podľa vlastných slov začala trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestných činov zneužívania právomoci verejného činiteľa, ublíženia na zdraví a porušovania domovej slobody.
Chcem vás len poprosiť, aby ste sa za žiadnych okolností neprihlasovali k rasizmu. Ani zo žartu, či z populistických dôvodov. Verte mi, mňa a ostatných občanov Slovenska, ktorých rodiny kruto poznačil holokaust, to veľmi bolí.