Takže si poďme pospomínať na priebeh vyšetrovanie únosu, ktorý sa stal 30.augusta 1995.
Netreba hádam príliš pripomínať, že zasahovanie do priebehu vyšetrovania trestného činu predsedom vlády je v demokratickom zriadení neodpustiteľné. A pravdaže aj nemysliteľné. Napriek tomu samotný Mečiar, vtedajší predseda vlády sa v tom čase ani náhodou netajil tým, že do priebehu vyšetrovania zasahoval. Naopak. Miestami to dokonca vyzeralo, že cez médiá odkazoval orgánom, činným v trestnom konaní, ako majú ďalej vo vyšetrovaní pokračovať.
Už päť dní po únose Mečiar v STV v relácii Pressklub (5. septembra) prehlásil, že únos sa nestal, že sa Kováč najpravdepodobnejšie uniesol sám. Vtedajší vyšetrovateľ Šimunič a neskôr ďalší vyšetrovatelia, dokonca aj ten posledný, ktorého s si podľa všetkého vybral samotný Mečiar, tieto Mečiarove slová celkom popreli.
Ale nezostalo len pri podobných odkazoch premiéra. Hneď od prvých chvíľ vyšetrovania únosu Michala Kováča mladšieho vyplávalo na povrch aj ďalšie dôvodné podozrenia, že sa vyšetrovanie zo strany aj ostatných vtedajších vládnych predstaviteľov hrubo manipulovalo.
Prvý vyšetrovateľ Jaroslav Šimunič bol z prípadu odvolaný po dvoch týždňoch vyšetrovania, presnejšie potom, čo verejne vyhlásil, že únos spáchala technika a príslušníci Slovenskej informačnej služby (SIS), slovenskej tajnej služby pod vedením vtedajšieho riaditeľa Ivana Lexu.
Druhý vyšetrovateľ Peter Vačok 15. septembra vypočul korunného svedka prípadu Oskara Fegyveresa, vtedajšieho pracovníka SIS, ktorý sa mu priznal, že únos vykonali príslušníci SIS. Fegyveres hneď po výpovedi v obave o svoj život ušiel na neznáme miesto do zahraničia a roky sa v zahraničí schovával.
Vačok ho na základe jeho priznania obvinil z únosu a na základe ďalších zaistených dôkazov spolu s ním obvinil aj dvoch ďalších siskárov". Stalo sa tak po súhlase vtedajšieho dozorového prokurátora. Ten si ale svoj súhlas po pár hodinách rozmyslel a obvinenia zrušil.
Vačoka odvtedy celkom otvorene sledovala SIS. O jeho sledovaní dokonca existujú fotografie.
Napriek tomuto nátlaku Vačok vo vyšetrovaní pokračoval. Požiadal Lexu ako riaditeľa SIS o zbavenie mlčanlivosti tých príslušníkov tajnej služby, ktorí boli z únosu podozriví. Lexa mu nevyhovel. A nevyhovel mu ani v žiadosti, aby mohla polícia prezrieť vozidlo SIS Mercedes 208 D, z ktorého bol Kováč podľa očitých svedkov sledovaný týždeň pred únosom až do chvíle únosu.
Lexovou odpoveďou bolo to, že podal na Vačoka trestné oznámenie.
Dokonca na Vačoka podal trestné oznámenie aj Mečiar. Stali sme sa raritou medzi európskymi krajinami, keď premiér dal na občana svojho štátu trestné oznámenie pre podozrenie z ohovárania. Iba na okraj dodávam, že obidve oznámenia sa ukázali neskôr ako neopodstatnené.
Netrvalo dlho a Vačok bol z prípadu odvolaný. Vzápätí bol z polície „odídený". Nebol sám. Spolu s ním boli prinútení odísť ďalší vyšetrovatelia, ale aj jeho nadriadení - medzi nimi aj riaditeľ Krajskej polície v Bratislave Jozef Šátek a vtedajší riaditeľ Sekcie vyšetrovania Vladimír Lamačka.
A zase to bol vtedajší premiér Mečiar, ktorý začiatkom októbra 1995 médiám oznámil, že prípadu sa ujmú Stredoslováci. Vzápätí vtedajší minister vnútra Ľudovít Hudek (HZDS) menoval za riaditeľa Úradu vyšetrovania Stredoslováka Jána Kosťova a ten zase vyšetrovaním únosu poveril Stredoslováka Jozefa Číža.
Číž sa vo svojej funkcii poponáhľal, aby sa vyšetrovanie únosu prerušilo. Urobil tak na jeseň 1995 s vysvetlením, že vyšetrovacie orgány nedokázali nájsť páchateľov. Jeho krok ale znamenal, že aj pod jeho vedením polícia dospela k záveru, že Michal Kováč mladší sa neuniesol sám.
Ešte si pripomeňme, že SIS je zo zákona podriadená vláde. Riaditeľ tajnej služby je za výkon svojej funkcie zodpovedný Rade obrany štátu. Predsedom Rady obrany štátu bol predseda vlády, teda Vladimír Mečiar.
A bol to zase len Mečiar, ktorý hneď v prvých hodinách, čo prevzal prezidentské právomoci po odstupujúcom prezidentovi Michalovi Kováčovi, svojom politickom rivalovi a otcovi Michala Kováča mladšieho, udelil na kauzu únosu prvú amnestiu. A potom prišla ešte ďalšia amnestia, ktorá rušila, respektíve opravovala tú prvú.
Keďže je zrejmé, že podľa medializovaných informácií Mečiar ako predseda vlády manipuloval vyšetrovanie únosu, je celkom oprávnená otázka, či si náhodou neudelil amnestiu sám sebe.
Po páde vlády Vladimíra Mečiara a nástupe Dzurindovej vlády sa vyšetrovanie únosu otvorilo. V rozhovore pre Plus sedem dní mi dokonca Jaroslav Svěchota, Lexov námestník doslova tvrdil, že „únos nebol výmyslom inžiniera Lexu". Podľa neho „ideovým vodcom" únosu bol Vladimír Mečiar.
Zvláštnym ostáva, že Mečiar na toto tvrdenie nezareagoval žalobou na Svěchotu za ohováranie, a nežiadal ani žiadnu opravu týchto slov v rámci občianskeho súdneho konania.
V roku 2002 dozorový prokurátor Krajskej prokuratúra v Bratislave Michal Serbin vypracoval 40-stranovú obžalobu, ktorú ale kvôli Mečiarovým amnestiám neposudzoval do dnešných dní žiaden súdny senát.
Serbin obžaloval trinástich z násilného zavlečenia slovenského občana do cudziny, /teda z únosu Michala Kováča mladšieho do Rakúska/. Je zaujímavé, že až ôsmi z obžalovaných boli podľa obžaloby príslušníkmi SIS. Dvanásti z nich „iného zavliekli do cudziny", a tento čin spáchali ako členovia organizovanej skupiny a použili pritom aj strelnú zbraň. Ten trinásty „páchateľom trestného činu pomáhal v úmysle umožniť im, aby unikli trestnému stíhaniu".
V obžalobe sa medziiným uvádza: „Vykonaným vyšetrovaním boli jednotlivé fázy trestnej činnosti zadokumentované výpoveďami svedkov, listinnými dôkazmi, ako i výpismi spoločnosti Eurotel o telefonických kontaktoch medzi funkcionármi SIS a riadiacimi dôstojníkmi."
Ďalej podľa Serbinovej obžaloby bolo „spáchanie trestnej činnosti týmito osobami potvrdené predovšetkým výpoveďou utajeného svedka číslo 1006, z ktorej vyplýva, že voči poškodenému Michalovi Kováčovi použili fyzické násilie, pričom sa mali vyjadrovať, že ho mali zbiť viacej, aby si menej pamätal".
A tak ďalej a tak podobne. Ak ale napriek tomuto všetkému je Mečiar presvedčený o tom, čo tvrdí, prečo nestiahne svoje amnestie, aby sa únos v pokoji mohol vyšetriť a aby vinníci mohli byť právoplatne odsúdení? Prečo sa on sám stavia do úlohy nielen amnestátora, respektíve samoamnestátora, ale aj samosudcu?
Nie je to náhodou kvôli tomu, že on sám veľmi dobre vie, že ani mečiarovsky boxerská tvrdohlavosť a ani mečiarovské amnestie neprerobia teroristický násilný čin zavlečenia nášho občana do cudziny na samoúnos?
