„Cieľom našej spolupráce je pracovať na alternatíve voči súčasnej vláde", povedal tiež Dzurinda po stretnutí. KDH a SMK, pravicové strany, zastúpené v parlamente, sa k úsiliu Dzurindu vyjadrili viac ako opatrne.
Je síce zarážajúce, že pravica, ktora v minulom volebnom období tvorili vládnu koalíciu /v prípade KDH a SDKÚ ide dokonca až o dve volebné obdobia/, sa doteraz o čomsi takom vážnom, ako je predvolebná spolupráca, začali bez „hĺbok" uvažovať pol roka pred voľbami.
Podľa všetkého ide o logické vyústenie faktu, že slovenská pravica nemá doteraz svojho lídra. Jej prirodzeným lídrom by mal byť predseda najsilnejšej strany, teda Dzurinda. Ukazuje sa ale, že už nie je v jeho silách stať sa tou zjednocujúcou osobnosťou, ktorú slovenská pravica tak súrne potrebuje. A to aj napriek jeho neodškriepiteľným úspechom počas jeho premiérovania. Slovensko bolo prijaté do EÚ a NATO. Navyše sa prijali mnohé reformy, ktoré naštartovali Slovensko smerom k ekonomickej prosperite. Eliminovali sa národnostné problémy.
Vyskytli sa ale aj negatíva. K tým najvážnejším patrí fakt, že sa v rámci politickej scény takmer pozabudlo na otázku morálnych hodnôt. Tie sa nielenže neakcentovali, v niektorých prípadoch sa dokonca celkom ignorovali. Spomeňme najmarkantnejší príklad. Dzurinda a jeho vláda sa dostala k moci ostrou kritikou spôsobu vládnutia Vladimíra Mečiara a jeho politických spojencov.
"Priviedol Slovensko na okraj hospodárskej katastrofy, pred priepasť. Otvoril ho mafiánom, organizovanému zločinu", povedal / podľa týždenníka Žurnál/ o Mečiarovi v roku 1998.
O pár rokov ale Mečiar bol preňho dôveryhodným a zodpovedným partnerom, s ktorým počítal do prípadnej koalície.
V prvých dvoch - troch rokoch Dzurindovho premiérovania sa otvorili desiatky káuz, z ktorých vyšetrovatelia obvinili desiatky najvplyvnejších ľudí obdobia mečiarizmu. Podvodné privatizácie, únos slovenského občana do cudziny, vražda korunného svedka, a tak ďalej a tak podobne. Ani jedna z týchto káuz sa neukončila odsúdením jej vinníkov.
Počas druhého premiérovania Dzurinda dokonca dospel k poznaniu, že HZDS a jej predseda Vladimír Mečiar je natoľko spoľahlivý partner, až s ním plánoval vytvoriť povolebnú koalíciu. Svoj názor doteraz nezmenil a HZDS nevylučuje z možnej koalície ani v súčasnosti.
Dzurinda sa tento týždeň vyjadril aj o súčasnom stave korupcie a klientelizmu, že sa im "nikdy tak nedarilo, ako za súčasnej vlády". Zvláštne, že zabudol na obdobie mečiarizmu. Mnohí ale si na Slovensku naň pamätajú.
Iste, politika je v mnohom postavená na kompromisoch. Ale v žiadnom prípade nie na kompromisoch bezbrehých. Ak o 360 stupňov zmení hoci aj politik svoj názor, musí dôsledne vysvetliť, čo ho k takému radikálnemu obratu viedlo. Inak stráca dôveryhodnosť a navyše oslabuje v rámci celej spoločnosti morálne hodnoty. Už nehovoriac o tom, že podobné nedoriešenie masovo medializovaných káuz zneisťuje základy právneho štátu.
Alternatíva voči súčasnej vláde je návrat k základným morálnym hodnotám. Ak opozícia chce naozaj osloviť občanov a bojovať o ich podporu, na čele podobnej alternatívy by mala postaviť človeka morálne bezúhonného človeka. Človeka, ktorého politická ani minulosť ani prítomnosť nie je poznačená podobnými bezbrehými kompromismi.
Takým morálne bezúhonným človekom v súčasnosti sa javí bývalý eurokomisár a súčasný predseda KDH Ján Figeľ. /Ďalší predstavitelia pravicových strán nie sú zatiaľ pre slovenskú spoločnosť dostatočne známi, alebo sa zdiskreditovali osobnými útokmi jeden na druhého./ Aj keď Figeľovmu účinkovaniu na slovenskej politickej scéne zatiaľ chýba razancia, je to on, a nie Dzurinda, kto má potenciál vytvoriť blok stredopravých strán, ktorý má šancu stať sa vyrovnanou protiváhou Ficovmu Smeru.
Na záver ešte toto. V roku 1997 som spolu s Júliusom Satinským v rámci Stálej konferencii občianskeho inštitútu /SKOI/ absolvovala niekoľko besied s občanmi. Na besedách sme hovorili o demokracii a dôležitosti slobodných volieb.Išli sme po asfaltke s množstvom výmoľov. Keď nás už dobre dlho natriasalo, Julo Satinský poznamenal: „Ale nás to dzurindá". Keby som opäť šla s Julom Satinským na besedu s občanmi, povedala by som mu: „Čo Figeľ, to slušnosť".
