Pravicu zachránila Radičová

Autor: Ľuba Lesná | 2.2.2016 o 7:13 | (upravené 2.2.2016 o 11:37) Karma článku: 9,78 | Prečítané:  2132x

Novinár Jaroslav Daniška sa už v minulosti niekoľko ráz vyjadril viac ako ostro na adresu bývalej premiérky Ivety Radičovej, bez toho, aby sa usiloval vyargumentovať svoj kategorický postoj.

  U vnímavého čitateľa tým vytvoril presvedčenie, že sa celkom vedome neusiluje o objektívne zhodnotenie pôsobenia Radičovej vo vrcholovej politike.  Tentoraz zaujal tvrdením, ktoré pripútalo pozornosť mnohých, a priznám sa aj moju, podľa ktorého  Radičová rozbila pravicu.  

„Svoje iniciatívy síce možno myslela dobre, pravicu však dostala do stavu permanentnej hádky, až sme skončili v dnešnom marazme,“ doplnil.

Uznávam, Daniška by sa mohol zamestnať v reklamnej agentúre alebo v bulvárnom médiu, jeho vyjadrenia znejú nanajvýš pútavo. Až na jednu maličkosť, že týmto tvrdením zavádza a klame.  

Človeku s minimálnou výbavou logiky bez akýchkoľvek politologických vedomostí  okamžite príde na um, že ak pravicu dokázala rozbiť jedna jediná žena, tak si nezaslúžila nič iné. A možno si aj obdivne pomyslí, že  musí ísž o mimoriadne silnú a vplyvnú političku,  keď počas svojho dvojročného šéfovania rozbila pravicu, ktorá sa na Slovensku formuje dvadsať sedem rokov.

Nehovoriac o tom, že zrejme by bolo vhodné pred podobným kategorickým vyhlásením rozobrať  nielen stav  slovenskej pravice pred príchodom Radičovej ako líderky, ale aj  celkovú atmosféru  na Slovensku a napokon aj v krajinách Európskej únie pred a počas Radičovej vlády. Že napríklad v čase dlhovej krízy, ktorá sa začala z Grécka šíriť začiatkom roka 2010 a kulminovala ďalšie dva roky, teda presne v období Radičovej pôsobenia,  pád z premiérskeho kresla  zaznamenali aj  v Írsku, Portugalsku, Španielsku, či Slovinsku. O Grécku ani nehovoriac.  

Pozrime sa teda najprv na fungovanie slovenských  pravicových strán dovtedy, čo sa Iveta Radičová stala volebnou líderkou SDKÚ – DS.

SDKÚ

Koncom roka 2009 a začiatkom januára 2010 Mikuláš Dzurinda ako predseda Slovenskej demokratickej a krsťanskej únie (SDKÚ-DS) nedokázal jasne vysvetliť, prečo financovanie strany zabezpečovali zahraničnné schránkové firmy „s veľmi podozrivými prepojeniami,“ ako tvrdí  Transparency International Slovensko (TIS). Po zverejnení týchto informácií dokonca  Dzurinda  žiadal médiá o zhovievavosť: „Nedokážeme novinárom zodpovedať všetky otázky, ktoré nám kladú v súvislosti s našimi záväzkami. Mrzí nás to.“

Jeho kajúcne slová  ničomu nepomohli, klesla mu prudko popularita a spolu s ním pravdaže klesala popularita aj jeho strane. Ľudia navyše nezabudli  ani na Dzurindove dávnejšie  pochybné konania a výroky v rámci kauzy skupinka, kde sa predviedol ako podozrievavý, autoritatívny politik, ktorý neadekvátne reagoval  na kritiku. Tieto okolnosti ho prinútili v roku 2009 odstúpiť z kandidátky. Keďže ale nechcel stratiť vplyv v strane, ostal jej predsedom. Na čelo kandidátky sa vnútrostraníckymi voľbami dostala Dzurindom nechcená Iveta Radičová. Nastalo dvojvládie, ktoré  nepôsobilo vo vnútri strany stabilizujúco.  

KDH

Kresťansko demokratické hnutie (KDH) sa postaralo o vážne naštrbenie vzťahov pravice, keď vo februári 2006 opustilo vládnu koalíciu pre nepodpísanie zmluvy s Vatikánom o výhrade svedomia. Tento problém ale zaujímal len špecifickú časť voličov pravice. Že nešlo vlastne ani o výhradu svedomia, ako skôr o úhybný manéver na riešenie koaličných alebo vnútrostraníckych rozporov, dokazuje fakt, že dodnes nejestvuje   ani podpísaná zmluva s Vatikánom, ani zákon o výhrade svedomia a KDH už roky túto otázku neotvára.

Vo februári 2008 sa v KDH rozpory natoľko vyostrili, že z neho odišli jeho kľúčoví ľudia na čele s Vladimírom  Palkom a Františkom Mikloškom. Celkom oslabené a otrasené KDH riešilo situáciu tým, že v roku 2009, teda rok pred voľbami,  sa predsedníckeho postu vzdal Pavol Hrušovský a  predsedom sa stal Ján Figeľ.

SMK

Strana maďarskej koalície (SMK), posledná z trojice vtedy najsilnejších pravicových strán, tiež čelila zemetraseniam, ktoré ju takmer zničili. Po vnútorných rozporoch najmä s vtedajším predsedom Pálom Csákym zo strany odišiel jej bývalý predseda Béla Bugár a v júni 2009 založil novú stranu Most – Híd, ktorá opustila hlavný zámer SMK byť stranou maďarskej menšiny a ako program si zvolila spoluprácu  medzi Maďarmi a Slovákmi. Csáky a Bugár si  potom ešte niekoľko rokov odkazovali cez médiá vzájomné obvinenia z korupcie a klientelizmu.  Csáky sa napríklad ešte v roku 2007 nechal počuť, že šedou eminenciou SMK v časoch Bugárovho predsedovania  bol podnikateľ Oszkár Világi: „Za Bugárom je Világi,“  lapidárne povedal s dodatkom, že  ich tandem je rovnako silný ako nezdravý.  Ani netreba dodávať, že ani tieto hádky    prílišnému upokojeniu situácie na strane pravicového spektra neprospeli.

SaS

Najmladšia z pravicových strán, ktoré tvorili vládnu koalíciu v rokoch 2010 – 2012, je strana Richarda Sulíka Sloboda a solidarita (SaS), ktorá vznikla vo februári 2009.  Je pravdou, že odtabuizovala niektoré témy a postupy na slovenskej politickej scéne. V kampani využila internet a sociálne siete, čo bolo dovtedy pre ostatné strany čosi nevídané a navyše atraktívne pre mladých voličov. Rovnako pozitívne pre nich bolo, že  sa predstavitelia tejto liberálnej strany  rozhovorili o dekriminalizácii používania marihuany.  Sulík si získal  voličov aj tým, že si dokázal vystreliť aj zo seba, keď sa na predvolebných bilboardoch predstavil ako kreslený lietajúci superman.

Z nadhľadu sa pozeral žiaľ, ale aj na politickú korektnosť. To sa stalo celkom zrejmým, keď sa zverejnilo videozáznamy a sms správy medzi ním a  podnikateľom Mariánom Kočnerom, blízkym priateľom vtedajšieho generálneho prokurátora Dobroslava Trnku. Jednoznačne z nich vysvitlo, že v čase vážnej koaličnej krízy kvôli výmene na poste generálneho prokurátora Sulík bez štipky diskrétosti informoval Kočnera o vnútrokoaličných rozhovoroch na túto tému.  

Celkom netradične, až novátorsky sa Sulík choval aj v parlamente, kde stál na jeho čele. Stačí si len spomenúť na protizákonný postup poslancov  SaS, keď si počas tajnej voľby generálneho prokurátora fotili hlasovacie lístky, respektíve sa počas tajnej voľby posilňovali tým, že hlasovali ako škôlkari vo dvojiciach.

Prokuratúra

Zastavme sa pri voľbe generálneho prokurátora, ktorá sa stala vážnym jablkom sváru koalície. Prokuratúra, na čele ktorej v tom čase stál už spomenutý Trnka, totiž neprispievala k pocitu, že stráži zákonnosť. Naopak. Politicky chúlostivé kauzy zahrala do autu, pričom išlo o prípady, týkajúce sa predstaviteľov celého politického spektra. Oficiálne zastavila množstvo trestných stíhaní v kauzách z čias mečiarovskej éry, ktoré polícia vyšetrovala celé roky a o ktorých bola verejnosť podrobne informovaná.  Išlo o zastavenie  vyšetrovania  tunelovania VÚB, kde bývalí manažéri banky mali pripraviť štát o dve miliardy korún, o zastavenie stíhania voči mečiarovským privatizérom Karolovi Martinkovi, Vladimírovi Pórovi, či  Viliamovi Soboňovi, kde dovtedy médiá tiež vraveli o podozreniach z miliónových podvodov. 

Prokuratúra zastavila konanie aj v prípade podozrivého takzvaného vydržania vinohradu v prospech podnikateľa Alexandra Rozina. Ten podľa médií  tvrdil, že vydržal pozemky na vinohradoch na základe falošných dokumentov ­ kúpnopredajnej zmluvy, stanoviska mestskej časti Nové Mesto a stanoviska Slovenského pozemkového fondu­.

Ale do autu zahrala aj podozrivé financovanie SDKÚ-DS,  či niektoré pochybné rozhodnutia na bratislavskom magistráte počas primátorovania Andreja Ďurkovského z KDH, (napríklad predaj pozemkov pod budovou PKO, či spornú zmluvu na prenájom pozemkov pod plánovaným Národným futbalovým štadiónom), ale aj sporné porušovanie predpisov pri reštitúciách pôdy, ktorých sa dopustili čelní manažéri Slovenského pozemkového fondu počas obdobia  riaditeľovania nominanta SMK  Františka Hideghétyho.

Generálna prokuratúra sa počas šéfovania Trnku stala  štátom v štáte, ktorý mocensky ovplyvňoval politickú situáciu, a generálny prokurátor  bol jeho obávaným vladárom.

Keďže sa Trnkovi končilo  sedemročné volebné obdobie,  bolo logické a nanajvýš nutné žiadať zmenu. Už v októbri 2010 mal parlament  zvoliť nového šéfa prokuratúry. Nestalo sa tak. Ako úplný podraz voči úsiliu koalície prinavrátiť  prokuratúre jej hlavnú úlohu, teda strážiť zákonnosť, vyznelo písomné podanie  Stanislava Janiša, poslanca za SDKÚ-DS,   na Trnkovo znovuzvolenie.   Janišov kontroverzný návrh pôsobil ako rozbuška vo vnútri koalície.  Radičová celkom principiálne už vtedy navrhla svoju rezignáciu v prípade Trnkovho znovuzvolenia. Len pripomínam, že navrhnutie svojej rezignácie v rámci riešenia principiálnych otázok zo strany predsedu vlády, respektíve tým pádom aj pád celej vlády,  je v podobných sitáciách v zabehaných demokraciách bežnou praxou. Iba jeden hlas  rozhodol, že sa vládna koalícia už počas voľby generálneho prokurátora nerozpadla, a Trnka sa generálnym prokurátorom opäť nestal.

Euroval

Zatiaľ čo v prípade znovuzvolenia Trnku hrozilo, že prokuratúra sa bude správať ako diktátorská verchuška štátu, nadradená všetkému a všetkým a  bude pokračovať v ututlávaní najmä politických káuz, v prípade neschválenia rozšírenia eurovalu Slovensko riskovalo zahraničnú blamáž. Radičovej postup bol rovnako principiálny, a rovnako strážila väčšmi udržanie eura a povesť Slovenska, aj keď v tomto prípade jej to zlomilo väz.

Poďme ale do histórie, ako k tomu prišlo. Ako zlý vtip z dnešného zorného uhla vyznieva, že Slovensko schválilo euroval už v lete 2010. Aj na vládnej aj na parlamentnej úrovni ratifikovalo totiž rámcovú zmluvu o dočasnom eurovale, v ktorej sa zaviazalo poskytnúť záruku na dočasnú finančnú pomoc štátom eurozóny. Zmluva obsahovala aj klauzulu, že sa Slovensko zaväzuje v prípade nutnosti túto záruku zvýšiť, a tým dočasný euroval posilniť.    

Sulík sa pred hlasovaním v lete 2010 pre médiá vyjadril: "My budeme súhlasiť s tým valom, pretože nechceme brzdiť celú úniu.“  Vtedy slovo dodržal. Súhlas s dočasným eurovalom vtedy vyjadrili  poslanci všetkých  parlamentných strán. O rok ale sa finančná kríza v štátoch eurozóny natoľko skomplikovala, že sa členské krajiny eurozóny rozhodli posilniť euroval. A nevideli v tom problém ani slovenskí predstavitelia, keďže sme sa v rámci rámcovej zmluvy k tomu už zaviazali.

Sulík v tom ale problém videl. Napriek predošlému kladnému hlasovaniu začal prezentovať principiálny postoj SaS, podľa ktorého  posilnenie toho istého dočasného eurovalu poslanci SAS nepodporia. Tak aj urobili. Aj za cenu pádu vlády, v ktorej oni sami participovali.  Je už známy fakt, že vďaka tomuto postoju poslancov SaS  parlament  naozaj vyslovil vláde Radičovej nedôveru. 

Známe je aj to, že vzápätí po páde vlády posilnenie eurovalu slovenský parlament vďaka poslancom za Smer odobril.  Len pre poriadok dodávam, že pomoc z dočasného eurovalu v tom čase využilo Portugalsko a Írsko, kde sa vďaka tomu stabilizovala ekonomická situácia, z čoho pravdaže ako členský štát eurozóny profituje aj Slovensko.

Radičová – líderka

Len z tohto stručného popisu je nad slnko jasnejšie, že v čase, keď sa volebnou líderkou SDKÚ-DS stala Iveta Radičová, tri najsilnejšie pravicové strany vykazovali stav rozvrátenosti a nestability. Predstavitelia štvrtej najmladšej strany zase  od prvej chvíle predvádzali svoju politickú nezrelosť najmä tým, že sa ukazovali ako politicky nekorektní. 

Bola to charizma a obrovská popularita Radičovej, ktorá  pomohla SDKÚ - DS získať vo voľbách prekvapivých vyše 15 percent, čo otvorilo dvere pravici na vládnutie.  Pravicové strany napriek svojim vnútorným problémom dostali  obrovskú šancu dokázať, že sú skonsolidované a že ich cieľom je presne to, čo deklarujú – zvýšiť ekonomický rast, nastoliť právo zákona, bojovať proti korupcii, či stabilizovať sociálnu situáciu na Slovensku. A mnohé sa im, napriek všetkému, najmä vďaka Radičovej podarilo.

V neposlednom rade aj kvôli tomu, že Radičová  na rozdiel od svojich predchodcov  neviedla hádky s konkrétnymi politickými stranami, či jej jednotlivými predstaviteľmi, ale bojovala za princíp a principiálnosť, za slušnosť a morálku v politike, za to, aby si všetci ctili zákon.

Podľa vlastných slov  „Do parlamentných volieb 2010 sme vstupovali s vetou: Spolu to dokážeme. Hovorili sme o potrebe zlepšiť vymáhateľnosť práva a zvýšiť transparentnosť, o potrebe bojovať proti korupcii a klientelizmu, o zodpovednej politike, aby sa Slovensko stalo lepším domovom pre všetkých. Aj ja sama som veľa hovorila novej politickej kultúre, o tom, že je potrebné obnoviť dôveru občanov v politiku, že potrebujeme znovu prepojiť morálku a politiku,“ a toto sa jej naozaj podarilo presadzovať počas svojho premiérovania.

Úspešné protikorupčné opatrenia

Transparency International Slovensko vysoko hodnotila prácu Radičovej kabinetu. V svojej analýze TIS uvádza, že opatrenia vlády  „výrazne pozitívne prispeli k boju proti korupcii“. Najlepšími opatreniami boli „reforma súdnictva, podmienenie platnosti zmlúv verejného sektora ich zverejnením a sprísnenie pravidiel narábania s majetkom obcí.“  V boji proti korupcii bola dokonca Radičovej vláda trikrát aktívnejšia než vláda Roberta Fica.

Komisia trinástich expertov, ktorú zorganizoval TIS,  za najdôležitejšie pokladala reformu súdnictva „zameranú na aktívne zverejňovanie súdnych rozsudkov, verejné výberové konania či zrušenie odmien pre sudcov.“   Pochvalne sa komisia vyjadrila aj o  povinnom zverejňovaní zmlúv verejnej správy. Vysoko hodnotila aj otvorenie súdnej rady i prokuratúry verejnosti, sprísnenie poskytovania dotácií na Úrade vlády či novelu zákona o verejnom obstarávaní.

Podľa TIS verejný sektor obstarával transparentnejšie a častejšie využíval súťažné metódy. „Kým posledný rok vlády Roberta Fica bolo len 58% objemu obstarávania nakupovaných cez súťažné postupy (verejná a užšia súťaž), v prvom roku vlády Ivety Radičovej to bolo až 73%. Priemerný počet súťažiacich na jeden tender sa v rovnakom porovnaní zvýšil z 1,7 na 2,5 uchádzača. Viaceré ministerstvá a štátne firmy navyše vo veľkom meradle začali používať elektronické aukcie,“ píše sa doslova v analýze TIS.

Na záver

Ak sa pozrieme na  činnosť Radičovej v premiérskom kresle z nadhľadu, nie z pohľadu každodenných podenkovských škandálikov, tak môžeme jasne uvidieť že do slovenskej politiky vrátila vieru v spravodlivosť, v právo zákona, v to, že s korupciou sa nielenže môže, ale pravdaže musí bojovať.

Áno, nepopieram, rozhádala koaličných partnerov, ale vždy to bolo kvôli tomu, že si vážila a dodržiavala dohody. Prvý podobný vážny spor vládna koalícia zaznamenala v kauze hayekovci, kde napokon pre podozrenie z klientelizmu Radičová prinútila odstúpiť dvoch štátnych tajomníkov.  Počas celého obdobia jednoducho  odmietla čokoľvek zamiesť pod koberec, aj keď sa ten-ktorý prehrešok týkal predstaviteľov koalície. V období  pôsobenia jej vlády sa naozaj nevídane otvorene rozoberali podozrenia z klientelizmu a korupcie aj predstaviteľov strán vládnej koalície a prijímali sa konzekvencie. Človeku, necitlivému na dôsledky korupcie a klientelizmu, to naozaj mohlo znieť ako hádka, či rozdúchavanie emócií.  

V neposlednom rade Radičová oživila etos Novembra. Ak zlyhala, tak zlyhala v každodennom politickom intrigánčení, či v predvádzaní hysterických excesov a paranoických nálad, na ktoré si slovenská spoločnosť po premiérovaní predošlých premiérov už pomaly zvykla.

Že jej vklad v súčasnosti pravicové strany nezúročujú, je ich problém. A navyše to neznamená, že sa k jej spôsobu vládnutia v budúcnosti niektorá z pravicových strán na Slovensku nevráti. Veď ak by sa nevrátili, popreli by najsvetlejšie okamihy vlastných dejín.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

TECH

Astronómovia objavili čudné kvantové pokrútenie vo vesmíre

Zvláštny fenomén kvantovej fyzika sa objavil pri exotickej hviezde.


Už ste čítali?