reklama

Kauza Cervanová najnovšie ako bieda žurnalistiky

Istý šéfredaktor istého slovenského týždenníka mi pred niekoľkými rokmi odmietol môj materiál o vtedajších nových skutočnostiach v známej kauze vraždy Ľudmily Cervanovej. Podľa neho totiž, ako mi vtedy zanietene povedal, ani nové dôkazy nezmenia jeho názor na to, kto zavraždil Ľudmilu Cervanovú. On, ako mi rovnako zanietene tvrdil, vie veľmi dobre, kto ju znásilňoval a zabíjal, pretože mu o prípade veľa rozprával Viliam Plevza, bývalý riaditeľ dnes už našťastie nepredstaviteľného Ústavu dejín KSS, ktorý fungoval do roku 1989. Plevza natoľko úspešne menil historické fakty v prospech komunistickej strany, že sa stal od roku 1986 členom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Povedané inak - riaditeľ ústavu na skresľovanie dejín šéfredaktorovi vysvetlil, čo si má o vražde Cervanovej myslieť, a šéfredaktor ho poslúchol a poslúcha aj po páde vlády  jednej, teda komunistickej strany.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (320)

Nebudem šéfredaktora menovať, išlo o osobný rozhovor medzi ním a mnou. Len mi celá záležitosť okolo presvedčeného šéfredaktora v súčasnosti komerčne úspešného týždenníka prišla na um, keď som si prečítala článok o kauze v časopise Plus sedem dní. Podobný článok by celkom určite pochválil aj taký falšovateľ historických faktov a dôkazov, ako bol riaditeľ Ústavu dejín komunistickej strany. Ide o článok: Cervanová inak: Vyšetrovateľ, prokurátor a sudca predložili dôkazy o vine odsúdených.

Autorka článku sa ani nenamáhala osloviť a vypočuť si aj druhú stranu, respektíve si všimnúť aj iné existujúce fakty a udalosti, nielen tie, o ktoré sa opiera trojčlenný zbor vyšetrovateľa Vladimíra Lamačku, prokurátora Milana Valašíka a sudcu Juraja Klimenta Absolútnu neobjektívnosť, v žurnalistike neprípustnú vysvetľuje autorka hrdosťou svojich protagonistov: „Ich jedinou podmienkou bolo, že sa nechcú konfrontovať s vrahmi. Považovali by to za nedôstojné".

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

/Len na okraj oddávam, že protistranou v trestnom práve veľmi často tvoria páchatelia trestných činov. Traja muži v rozhovore s redaktorkou Plus sedem dní sa vlastne hrdili tým, že sa im ich vlastné povolanie zdá nedôstojné./

To, že od samotného začiatku publikovaného materiálu je autorka presvedčená o tom, že pravda je na strane troch mužov, s korými sa zhovára, dáva najavo s toľkým zanietením, až konkuruje jednostrannej, manipulatívnej žurnalistike z čias bývalého režimu. Napríklad týmito slovami charakterizovanie jedného z protagonistov svojho príbehu: „O prípade má podrobné poznámky, rozpráva veľmi zanietene a každé tvrdenie, ktoré chceme spochybniť, okamžite podkladá konkrétnym dôkazom zo spisu".

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A v zmysle vyberania faktov v časoch totality, jej neprekáža, že v tom istom spise, na ktorý sa odvoláva, jej dostatok dôkazov, ktoré naopak, vinu siedmich Nitranov minimálne spochybňujú. Tie neberie ani náhodou do úvahy. Jednoducho si ich nevšíma, akoby neexistovali.

Pravdaže som nezabudla ani na vyjadrenie Jána Pješčaka, ktorý dlhé roky ako prokurátor dozoroval prípad zavraždenia Ľudmily Cervanovej, a ktorý sa neskôr stal generálnym prokurátorom /že by bol jeho závratný kariérny postup ovplyvnený jeho pôsobením v prípade medičky Cervanovej?/, na otázku, čo si myslí o prípade, mi v roku 2005 spontánne povedal: "Myslím, že ešte je to predčasné hovoriť pravdu." Jeho vetu sme zachytili na kameru.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

No, ale všimnime si aj spis, na ktorý sa odvoláva článok Plus sedem dní. Respektíve niektoré dôkazy z neho, ktoré ostali nepovšimnuté. Budem sa venovať len dvom veciam, aj keď dôkazov a napokon aj indícii, ktoré vážne spochybňujú vinu odsúdených, je aj v spomenutom spise neúrekom. A to už ani nehovorím o policajných listinných dôkazoch, ktoré sa odtajnili z levočského policajného archívu oveľa neskôr, až v rokoch 2004 - 2005. Ide o vyše 8 000 strán výpovedí a listinných dôkazoch z konca sedemdesiatych rokov, ktoré svedčia minimálne o tom, že ktosi vyšetrovanie vraždy manipuloval.

Polícia napríklad vypočula v prvých dňoch do 320 účastníkov diskotéky z deviateho júla 1976 v Unic klube, kde bola aj Ľudmila Cervanová. Mnohí ju vo svojich výpovediach spomínajú. A hoci ju mali podľa vyšterovania z osemdesiatych rokov práve z tejto diskotéky uniesť siedmi Nitrania, aby ju znáslinili a zavraždili, ani jeden z účastníkov nevidel na diskotéke ani jedného z Nitranov, ale ani svedkov, ktorí v osmedesiatych rokoch potvrdzovali účasť Nitranov na tejto diskotéke.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Manipiláciu s vyšterovaním teda ten ktosi robil tak natoľko úspešne, že do policajného archívu na desiatky rokov ukryl výpovede týchto svedkov. Opakujem ešte raz išlo o 8 000 strán dôkazov z vyšetrovania. Len dodávam, že sa v roku 2002- 2004 našli celkom náhodou a neskôr podarilo sa ich po rokoch odtajniť. Napriek tomu sa ani jedným z týchto dôkazov súd nezaoberal.

Ale vráťme sa k spisu, na ktorý sa naši hrdinovia z Plus sedem dní odvolávajú. Po prvé, rozoberme si svedectvo Viery Zimákovej Vozárovej. Je pravdou, že sa na začiatku vyšetrovania priznala k tomu, že na vlastné oči videla vraždu Cervanovej. A je pravda, že počas jedného z výsluchov vracala. Bola totiž tehotná. Neskôr mi Zimáková Vozárová v dlhých osobných rozhovorov spomínala obrovský nátlak, ktorý na ňu vyšetrovatelia robili. Zatvárali ju do väzenia počas výsluchov na jeden dva dni podľa jej slov, až kým sa nepodvolila a nevravela to, čo si policajti želali. Spomenula mi aj to, že raz naozaj miesto väzenia prespala v hoteli Kyjev. Ako darček za to, že sa podvolila verzii vyšetrovateľov.

Ale spomínala aj to, že ju zatvárali na vyšetrovačku aj po narodení jej dcéry. Čítala som napríklad list jej mamy, v ktorom prosí vyšetrovateľov, aby nezadržiavali jej dcéru, pretože je kojacou matkou.

V spise je nielen to, že Zimáková neskôr svoju výpoveď zmenila, ale aj dôkaz, že pravdivá bola jej zmenená výpoveď. Keďže ju začali policajti vypočúvať až po niekoľkých rokov od vraždy Cervanovej, presnejšie začiatkom osemdesiatych rokov, nepamätala si, kde konkrétne sa nachádzala onoho deviateho júla 1976, keď bola Cervanová zavraždená. Až neskôr si spomenula, že práve v ten deň bola spolu so svojimi spolužiakmi z lekárskej fakulty na povinnom vodáckom splave v Revištskom Podzámčí. Jej slová potvrdilo všetkých 34 účastníkov akcie. Dokonca jeden z nich povedal, že si presne na ňu pamätal, pretože sa mu páčila a večer, keď si postavili stany a urobili si táborák, kde si opekali slaninu, čo sa stalo presne v deň Cervanej vraždy 9.júla 1976, ju pobozkal. Viera sa podľa jeho výpovede, ktorá sa nachádza v spise, naňho zato nahnevala a vylepila mu.

Polícia vzápätí prišla s absurdnou verziu. Podľa tejto novej verzie sa Viera Zimáková predsa len ocitla v Bratislave a stala sa svedkyňouu vraždy. Vraj sa z Revištského Podzámčia do Bratislavy dostala stopom a ešte skoro ráno po vražde sa znovu vrátila do svojho stanu na splave a raňajkovala už so svojimi spolužiakmi. A to tak, aby si nikto z vodákov jej nočný výlet nevšimol.

Summa summarum: večer Vieru Zimákovú, neskôr Vozárovú, spolužiaci ešte videli pri táboráku. Neskôr mala podľa policajnej verzii odtiaľ sama odísť na hradskú, stopovať auto, autom prísť do internátu v Mlynskej doline, kde bola diskotéka a pridať sa k flámujúcim siedmim Nitranom, ktorí vzápätí uniesli Cervanovú do domu na Varínskej ulici v Prievoze, znásilňovali ju tam, a ona mala v dome robiť striptíz a pozerať sa so záujmom na znásilňovanie Cervanovej. Potom mali Nitrania Cervanovú násilím odviezť do Kráľovej pri Senci, tam údajne Cervanovú zabili. Zimáková mala byť spolu s nimi do poslednej minúty. A ráno mala bez problémov pokračovať v splave, ktorý sa konal 180 kilometrov od miesta vraždy.

Ak teda by sa z nejakých celkom nepochopiteľných dôvodov vybrala Zimáková zo splavu do Bratislavy - len pripomínam, že v tom čase neboli mobilnmé telefóny, takže nemohla tušiť, s kým sa na diskotéke stretne, mohla ísť najskôr po ôsmej večer, pretože ešte večer ju videli jej spolužiaci v Revištskom Podzámčí. Aby sa dostala na hradskú, musela by preplávať rieku Hron, pretože stanové miesto bolo - a je doteraz - v akomsi ohybe rieky Hron a na výpadovku sa dá dostať preplávaním Hronu alebo ísť hustým lesom približne jeden kilometer do Bzenice a odtiaľ sa dostať na výpadovku. Na výpadovke mohla konečne stopovať autá do Bratislavy. To by bol tiež obdivuhodný športovo zanietený, aj keď celkom nepochopiteľný výkon, ak by ho uskutočnila.

Lenže aj keby sme pripustili, že by sa Zimáková predsa len vybrala večer zo splavu stopom do Bratislavy, nesedel by nám čas. Nech počítam ako počítam, na diskotéku by z Revištského Podzámčia by dorazila okolo dvanástej večer. A to by na obsolvovanie ďalších dobrodružstiev, ako ich opisuje policajná verzia, bolo už pomerne neskoro.

Ďalší problém, ktorý zo spisu vyplýva, je dom na Varínskej ulici v Prievoze, kde sa mal podľa vyšetrovateľov uskutočniť zvrátený žúr, v ktorom Zimáková podľa tejto verzie robila striptíz a Cervanovú znásliňovali siedmi Nitrania. V spomenutom dome mali dvaja odsúdení Milan Andrášik a František Čerman do začiatku mája 1976 podnájom. V júli 1976 už Milan Andrášik býval v Lamači a Čerman zase v podnájme na Gajovej ulici. Je celkom nepochopiteľné, prečo by sa žúr uskutočnil niekde, kde už ani jeden z Nitranov nebýval. Podľa policajtov si tajne urobili duplikát kľúča a vďaka nemu sa dostali do domu. Problém ale je, že dom nebol ani zďaleka opustený. Bývala v ňom jeho domáca, mimochodom nesmierne poriadkumilovná punktičkárka, jej syn a traja podnájomníci. Že by týmto piatim ľuďom neprekážal zbesilý žúr? Je ťažko predstaviteľmé, že práve v čase, keď sa siedmi muži rozhodli usporiadať v dome zbesilý žúr, boli všetci piati obyvatelia mimo domu. A ako by sa Nitrania vlastne dozvedeli, že dom je prázdny a že v ňom môžu žúrovať a znásilňovať?

A to už nehovorím o takej maličkosti, že po takom zbesilom žúre musel ostať neporiadok, ktorý by sa iste ani jednému z piatich obyvateľov domu ani náhodou nepáčil. Lenže - ani jeden z nich si absolútne nevšimol, že by sa čosi podobné v dome uskutočnilo. O tom, že čosi podobné sa malo na Varínskej udiať, sa obyvatelia domu dozvedeli až počas vyšetrovania začiatkom osemdesiatych rokov. Dokazujú to ich výpovede, kotré sa tiež v spise nachádzajú.

Respondentom publikovaného článku sa nečudujem. Pochopili, že ak vystúpia v trojhlasnej zborovej recitácii, možno sa im podarí obhájiť ich prácu na prípade, vážne spochybnenú publikovanými materiálmi z policajného archívu v Levoči, publikovanou výpoveďou manželov B., ktorí tvrdia, že na valstné oči videli Ľudmilu Cervanovú onoho devaiteho júla 1976 dobrovoľne nastúpiť do auta s viedenskou ešpézetkou, výsledkami z detektora lži a ďalšími a ďalšími zverejnenými dôkazmi, faktami a informáciami a v neposlednom rade aj v týchto dňoch prezentovaným dokumentárnym filmom o prípade medičky Cervanovej. Možno by bolo účinnejšie, keby sa do súdneho spisu pozrela aj samotná autorka článku. A nepotrebovala by na to ani zanietenosť, stačil by zmysel a chuť pre pravdu a objektívnosť. Keď už nič iné, aspoň by nenapísala takýto jednostranný paškvil, ktorý svojím charakterom patrí do čias plevzovskej totality, a nie do súčasných dní.

Ľuba Lesná

Ľuba Lesná

Bloger 
  • Počet článkov:  30
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som novinárka, dlhšie obdobie som bola na voľnej nohe. Napísala som niekoľko knih - Únos prezidentovho syna, Únos demokracie a Prípad medička. Dostalo sa mi tej cti, že som mohla spolupracovať s jednou z najzaujímavejších osobností Slovenska, s expremiérkou Ivetou Radičovou. Jedným z výsledkov tejto spolupráce je kniha rozhovorov Krajina hrubých čiar. Píšem aj divadelné hry. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu