Nepochodila som. Jaroslav Daniška vytrvalo vyčítal Ivete Radičovej, vtedajšej slovenskej premiérke, že sa počas žabomyších hádok bývalej vládnej koalície stretla vo Washingtone s Barackom Obamom a jeho manželkou a dokonca sa s nimi v Bielom dome odfotila. Stretnutie s Obamom Daniška uvádza ako flagrantné Radičovej „zlyhanie v zahraničnej politike".
A Daniška doteraz pokračuje s buldočou zanovitosťou v negatívnych hodnoteniach pôsobenia expremiérky. Nie je ale nezaujímavé všimnúť si spôsob, ako a prečo bývalú predsedníčku vlády kritizuje. S prekvapením hneď na prvý pohľad zistíme, že menej ako politologických argumentov a terminológie, v Daniškových blogoch nájdeme výrazne emotívne zafarbené slová, hodiace sa skôr do beletristiky, ale aj priame odkazy na vlastnú fantáziu, či dokonca rozprávky.
V jeho najnovšom blogu sa môžeme dočítať, ako si on sám vysníval stretnutie expremiérky s bývalým ministrom vnútra „Predstavujem si to tak, že Daniel Lipšic pozval Ivetu Radičovú na kávu do nejakej lepšej kaviarne, bol príjemným, občas vtipným spoločníkom a opatrne sa spýtal na jednu vec. A keď išiel domov, tak si spolu s The Clash pospevoval:„Darling, you got to let me know - should I stay or should I go".
Daniškova politolgická charakteristika Ivety Radičovej znie doslova takto: „Iveta Radičová predsa nie je žiadna zázračná rozprávková bytosť. Veď keď niekoho pobozká, tak sa premení na žabu, nie naopak".
Ale nechcem mu krivdiť. Zďaleka nie vždy si v blogoch, venovaných Ivete Radičovej, pomáha iba príkladom z ríše rozprávok. Používa aj niektoré prirovnania zo sféry politiky a spoločenského života. Tak sa mu povedzme podarilo urobiť z Radičovej manželku politika, ktorý už dvadsať rokov nežije: „Keď mala ukázať, že je líder, rezignovane to vzdala. Jednoducho, pani Dubčeková".
0sobnosť Alexandra Dubčeka, ktorý sa stal symbolom slobody boja za demokraciu na konci šesťdesiatych rokov v okupovanom Československu, Daniškovi pomohla aj v ďalšom prirovnaní: „Iveta Radičová nie je dobrý premiér. Ľudia ju majú celkom radi, dôveryhodnosť má pomerne vysokú, ale jej charizma až príliš pripomína Alexandra Dubčeka".
V súvislosťou s charakterizovaním expremiérky nám Daniška poskytuje aj svoju predstavu o feministickej idyle: „0na, žena, (teda Iveta Radičová) robí politiku s Angelou Merkelovou, žije v salónoch vysokej politiky, chlapi na ňu musia brať ohľad, proste feministická idylka".
A môžeme nájsť aj slovíčka, hodiace sa skôr do ženských románov o láske, či do bulváru, ktoré sú ale rozdielne hodnotené. Raz Daniškovi prekáža, že niekto iný z bývalej vládnej koalície expredsedníčku vlády ponižuje: „Ivan Mikloš ju mocensky ponížil tak, ako to vedia iba mazáci", a raz zase, že poníži niekoho ona samotná: „Iveta Radičová ho totiž (bývalého ministra vnútra Daniela Lipšica) verejne ponížila".
Zrejme, aby negatívne vykreslenie Radičovej nebolo nudné a monotematické, Daniška používa aj slang, dá sa povedať až žargón bezpečnostných služieb: „Radičová ho (bývalého ministra zahraničia Mikuláša Dzurindu) nedokázala nijako úkolovať, za celý čas na neho nevyvinula žiadny tlak".
Daniška sa dokonca aj pokúsi pootvorí dvere do súkromia expremiérky a vysvetľuje jej ranné rozpoloženie: „Dnes ráno, keď sa Iveta Radičová zobudila, mala pred sebou pomerne jednoduchú voľbu".
Popritom ale nezabúda vyšperkovať svoje blogy o Radičovej krutými súdmi o nej: „nespôsobilá", „reprezentuje totiž rozhádanosť a nestabilitu" a tak ďalej a tak podobne.
O čom to množstvo rovnakých hodnotení o expremiérke svedčí? Jednoznačne o negatívnej fascinácii novinára osobnosťou Ivety Radičovej, hoci na druhej strane - vychádzajúc z nepodložených, nepolitologických tvrdení, ktoré nám predostiera, je ťažko pochopiť, z čoho vlastne tá jeho negativistická fascinácia vyviera. Možno z „machovského", alebo quasi konzervatívneho katolíckeho pobúrenia, že na čele vlády bola žena. A možno len z toho, že Daniška nemá rád blondíny.
Alebo že by to všetko bolo naopak?