Boli to často smutné debaty, napriek tomu sa jej čierne oči neprestávali usmievať. Jej otcovi Alfrédovi Wetzlerovi sa spolu s Rudolfom Vrbom podarilo utiecť z koncentračného tábora v Osvienčime a napísať otriasajúce svedectvo o situácii v tej príšernej fabrike na to najdrastickejšie zabíjanie. Stalo sa tak 6.apríla 1944. Ešte v tábore zozbierali fakty a dôkazy o masovom vyhladzovaní väzňov koncentračného tábora nacistami. Chceli tak zamedziť ďalším deportáciám.
Žiaľ, trvalo niekoľko mesiacov, kým ich správe niekto uveril. Prvého novembra 1944 správu publikovali v americkej tlači. Začiatkom decembra v Dolnej snemovni v Londýne vtedajší britský minister zahraničných vecí vychádzajúc z ich správy oznámil, že nacisti práve teraz v Osvienčime vyhladzujú milión maďarských Židov. Nasledoval tlak spojencov na zastavenie deportácií Židov do vyhladzovacích táborov. Deportácie sa neskôr naozaj podarilo zastaviť. Podľa historikov z plánovaného vyhladenia milióna maďarských Židov sa vďaka Wetzlerovej a Vrbovej správe zachránilo takmer sedemsto tisíc.
Áno, je to tak, Tánin otec spolu s Rudolfom Vrbom zachránil okolo sedemsto tisíc ľudských životov.
Napriek úctyhodnému počtu zachránených podľa Tániných slov jej otca do konca jeho života prenasledovali výčitky svedomia voči tým, ktorých sa zachrániť nepodarilo. Trápilo ho, že ich správe dlho nik neveril. Nevedel sa vyrovnať s myšlienkou, že ak by im okamžite uverili tí, na ktorých sa obrátili, zachránených mohlo byť oveľa viac.
„Talmud ale hovorí - ak zachrániš jeden ľudský život, zachrániš celý svet", dodala Táňa.
Správa Wetzlera a Vrbu je považovaná za jeden z najdôležitejších dokumentov 20.storočia. Do dejín vošla ako The Wetzler - Vrba Report. Dnes je uložená v knižnici F.D. Roosevelta v New Yorku, vo Vatikánskych archívoch a v múzeu Yad Vashem v Jeruzaleme.
Táňa sa mi priznala aj s tým, že otec sa s ňou o osvienčimských zážitkoch takmer nezhováral . Ani o tom, ako sa mu podarilo utiecť. O svojom úteku ale pod pseudonymom napísal knihu Čo Dante nevidel. Až desiatky rokov po jej publikovaní sa verejnosť dozvedela, kto je je autorom.
Alfréd Wetzler si uschovával zoznam mien ľudí, ktorí v holokauste zahynuli. Po smrti otca si Táňa podľa jeho želania ich mená prečítala. Spolu s nimi bola na zozname aj veta, napísaná rukou jej otca: „Zomreli bezbranne, ale po celý čas žili vo mne".
Paradoxne napriek tomu, že sme často zakorčuľovali do témy holokaustu, cítila som sa s ňou ľahko a oslobodzujúco, ako keď človek skočí do čistého príjemne chladivého horského jazera a pláva oproti slnečným lúčom, lenivo sa prevaľujúcim na modrej hladine.
Dnes ma zastihla správa, že Táňa po ťažkej chorobe zomrela. Zomrela bezbranne, ale pokiaľ budem na tejto zemi, bude žiť vo mne.
Prichádzajú mi na um verše Mariny Cvetajevovej: Stále sa niekto stráca. Bol tu doteraz, ďalej je svet bez neho. Jedného dňa sa aj ja takto stratím z povrchu zemského.
Bránim sa tomu uveriť, ale žiaľ, je to tak. Zomrela Táňa Kernová Wetzlerová, dcéra jedného z najväčších hrdinov Slovenska.