Kauza Cervanová sa nekončí, je traumou nás všetkých

Autor: Ľuba Lesná | 20.6.2011 o 20:44 | (upravené 20.6.2011 o 20:51) Karma článku: 14,60 | Prečítané:  7705x

Už roky ma straší takáto modelová situácia. V jeden júlový večer počas hlbokej normalizácie sa stane vražda mladej študentky medicíny. Polícia nájde telo a začne vyšetrovať tento brutálny čin. Zistí, že študentku naposledy videli svedkovia na diskotéke, dajme tomu v Unic klube v bratislavskom študentskom internáte. Polícia ich vypočuje.  Niektorí z tých vyše tristo vypočutých  svedkov študentku na diskotéke videli, niektorí sa s ňou dokonca rozprávali.  

Polícia vypočuje aj manželský pár, ktorý sa podľa všetkého s onou študentkou rozprával na zastávke autobusu. O pár minút  ju obaja manželia videli, ako nastúpila do auta s viedenskou ešpézetkou, ktoré stopla, a spolu s posádkou odišla  preč.  Manželský pár sa na políciu prihlási sám, pretože chce pomôcť objasniť vraždu mladej študentky.

Vyšetrovatelia po istom čase nájde podozrivého. Takí sú presvedčení o jeho vine, že ho dajú do vyšetrovacej väzby. Po niekoľkých mesiacoch  zistia, že predsa len musia brať vážne jeho tvrdenie, že v deň vraždy nebol vôbec v Bratislave, ale v Piešťanoch oslavoval narodeniny. Medzi tými, ktorí potvrdili jeho alibi, sa totiž objaví aj syn jedného z najvyšších vtedajších straníckych funkcionárov.  Nič iné polícii neostane, len podozrivého prepustiť.

Lenže okrem toho, že kompetentní prepustia falošného podozrivého, urobia aj niečo iné. Všetky dovtedy zozbierané fakty a poznania vrátane svedeckých výpovedí, dohromady vyše 3 000 strán najrozličnejších listinných dôkazov, uložia do niekoľkých papierových škatúľ a ako prísne tajný materiál uložia v policajnom archíve.

A vzápätí sa noví vyšetrovatelia pustia do objasnenia tejto brutálnej vraždy medičky. Nájdu si iné, takpovediac nové dôkazy, iných takpovediac nových svedkov. Aby som bola spravodlivá, predsa len z tých vyše tristo pôvodne vypočutých svedkov jeden akousi zhodou okolností ostane v hre a stane takpovediac staronovým svedkom. Okrem neho pôvodná ostane ešte obeť a miesto, kde ju naposledy videli. Teda diskotéka v študentskom internáte. 

Policajti už nikdy nevezmú do úvahy dôkazy zozbierané ich kolegami. Napokon veď sú utajnené v policajnom archíve.

 Na základe tvrdení nových svedkov  obvinia siedmich podozrivých z vraždy, ktorí dovtedy nefigurovali nikde a v rámci pôvodného zisťovania faktov ich žiaden svedok ani len slovíčkom nespomenul. Čiže podľa všetkého pôvodne neboli ani na diskotéke, kde sa pár hodín pred svojím zavraždením pohybovala obeť.

Neskôr týchto sedem podozrivých odsúdi súd. Prejdú roky. Padne totalitný režim. Odsúdení chcú očistiť svoje meno, preto iniciujú nové rozhodnutia súdov. Súdy roky otáľajú. Trvá to celých šestnásť rokov, kým vyrieknu právoplatný rozsudok. Ale ešte predtým, než tak urobia,  nájdu sa a odtajnia materiály zo začiatku vyšetrovania.

A tu nastáva bod zlomu. Každý len trochu logicky uvažujúci človek berie ako samozrejmosť, že konečne sa dajú veci do poriadku. Predsa sa našli dôležité, doteraz utajnené materiály, ktoré nezohnal a nezosumarizoval len tak hocikto, ale kompetentné orgány činné v trestnom konaní. Advokát ich predloží súdnemu senátu a súd sa tým konečne po tridsiatich rokoch začne zaoberať. Vražda sa možno bude musieť začať odznovu vyšetrovať. Veď v pôvodnom vyšetrovaní figurujú celkom iní svedkovia, ktorí hovoria celkom iné veci, než v tom neskôr. Veď nech už dôvody utajnenia týchto dokumentov boli akékoľvek, dnes je iná situácia, padol totalitný režim, máme tu demokraciu, konečne sa dozvieme pravdu.

Ale nie. Je síce pravda, že advokát tieto dôkazy predloží súdnemu senátu, ale ostatné veci sa vyvíjajú celkom inak. Najprv senát Najvyššieho súdu a neskôr senát ústavného súdu rozhodne, že nevidí dôvod si tieto dokumenty  čo len jedným okom na chvíľočku omrknúť.

To ale nebráni senátu Najvyššieho súdu potvrdiť tresty pre tých, čo už odsúdení  boli bez materiálov „odprataných" do policajného archívu aj pred tridsiatimi rokmi aj teraz. Veď napokon ani senát Najvyššieho súdu tieto materiály nevidel. Čo na tom, že tentoraz sa o to pričinil samotný senát.

Ústava Slovenska garantuje spravodlivý proces. Ale pri najlepšej vôli si neviem predstaviť priebeh spravodlivého procesu tak, že súdy sa odmietnu  zaoberať dôkazmi, ktoré v prvých rokoch vyšetrovania zozbierali policajti. Nerozumiem, prečo sa doteraz nenašiel ani jeden sudca, ktorý by povedal: „Nebláznite, kolegyne a kolegovia, veď pokračujete v totalitných praktikách".

Nerozumiem ani tomu, že prokuratúra, ktorá má dozerať nad zákonnosťou, nezačne na základe zverejnenia týchto staronových dôkazov z Levoče nové vyšetrovanie vraždy. A nerozumiem ani tomu, že ani politici, novinári, právni experti a ani široká verejnosť sa  príliš takýmto manipuláciám v súdnom konaní nebráni a v tomto prípade takmer neprotestuje.

Áno, hovorím o kauze Cervanová. A nejde žiaľ o vymyslenú modelovú situáciu, ale o realitu. V levočskom archíve  sa v roku 2004 vďaka advokátovi  Allanovi Böhmovi našlo vyše tritisíc strán listov, úradných dokumentov, záznamov o výpovedí svedkov, ktoré naznačujú celkom iný priebeh zločinu, než neskoršia verzia, ktorú v roku 2006 potvrdil aj Najvyšší súd. 

Nechcem sa púšťať do ďalších nejasností okolo prípadu. Nechcem spomenúť napríklad to, že korunná svedkyňa tej druhej verzie dokázala, že v deň, keď sa vražda odohrala, bola na splave v Revištskom Podzámčí. A nemohla teda byť v Bratislave na diskotéke v Unic klube, stretnúť sa so siedmimi Nitranmi a s Ľudmilou Cervanovou a nemohla byť neskôr ani svedkom toho, ako sa  siedmi Nitrania opili a Cervanovú zavraždili.  A už vôbec sa nechcem púšťať do polemiky, či siedmi, neskôr šiesti Nitrania sú alebo nie sú vinní.

Chcem len apelovať na súdy a prokuratúru, aby sa začali zaoberať tým, čo bolo do roku 2004 ukryté  v levočskom archíve. Chcem apelovať na novinárov a širokú verejnosť, aby sme sa my všetci dožadovali toho, nech súdy a orgány činné v trestnom konaní akceptujú nájdené dôkazy. Máme právo sa konečne dozvedieť, čo znamená tých levočských tritisíc strán? A prečo sa nimi ani  totalitné  ani súčasné súdy doteraz nezaoberali?

Nie, kauza Cervanová sa nekončí. Od chvíle, čo sa zverejnili fakty z Levoče, kauza Cervanová sa už netýka len šiestich odsúdených, ale nás všetkých.  Pokiaľ sa nezohľadnia dôkazy nájdené v Levoči, sa nemôže skončiť. Také flagrantné neakceptovanie toho, na čo svojou prácou počas dvoch rokov prišli kompetentní od prvých minút  vyšetrovania,  nemôže odísť do stratena.  Ak sa ho aj naďalej budeme pokúšať zamiesť pod stôl, znetvorí celý náš právny systém.

Len v tom prípade, ak každý jeden papier z tých tritisíc posúdia dnešné orgány činné v trestnom konaní, respektíve sudcovia, sa môže slovenské trestné konanie a s ním aj naša viera v právny systém z kazy Cervanová vylízať. V opačnom prípade padneme všetci do právneho pekla.

Vražda Ľudmily Cervanovej sa odohrala 9.júla 1976. Bola veľkou tragédiou pre jej najbližšiu rodinu a jej priateľov. Dnes, po tridsiatich piatich rokoch, ostáva traumou pre celú slovenskú spoločnosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

TECH

Astronómovia objavili čudné kvantové pokrútenie vo vesmíre

Zvláštny fenomén kvantovej fyzika sa objavil pri exotickej hviezde.


Už ste čítali?